Zdravotný stav obyvateľstva je významne ovplyvňovaný konzumom psychoaktívnych látok, či už legálnych: alkohol, nikotín, alebo ilegálnych - “drog” v právnickom slova zmysle. Preto zabraňovanie, resp. zmierňovanie nepriaznivých zdravotných dôsledkov užívania psychoaktívnych látok je jednou z dôležitých úloh Národného programu podpory zdravia. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO). Pretože svoju klasifikáciu porúch zdravia stavia na biologických princípoch nerozlišuje v nej medzi legálnymi a ilegálnymi psychoaktívnymi látkami. V MKCH-10 sú duševné poruchy spôsobené posychoaktívnymi látkami zoradené pod kódmi F10-19. Klasifikácia je vytvorená v prvom rade pre medicínske potreby diagnostiky a liečby individuálneho pacienta.

Národný program boja proti drogám je vypracovaný v súlade s celosvetovým úsilím boja proti všetkým negatívnym aspektom užívania ilegálnych psychoaktívnych látok - drog v intenciách programu Úradu OSN pre kontrolu drog (UNDCP) a Group Pompidou. Tento program má dve veľké oblasti, v ktorých realizuje svoje úlohy a to: (1) oblasť znižovania ponuky (“silové rezorty”) a (2) znižovania dopytu (prevencia, liečba a resocilizácia). Napriek úloh na znižovanie dopytu po drogách jasne už pri vzniku, ako aj v úlohách týchto organizácií prevláda agenda limitovania negatívnych sociálnych dopadov spojených s výrobou, distribúciou a užívaním ilegálnych drog v oblasti právnej a presadzovania práva v globálnom sociálnom rozmere. V slovníku tohoto systémového prístupu sa používa označenie omamné a psychotropné látky (resp. drogy). Hlavnými cieľom úsilia NPBD je zamedzenie ekonomickej a násilnej trestnej činnosti ako aj ochrana morálnych hodnôt, ktoré sú užívaním drog v spoločnosti ohrozované.

Špecifikom zdravotníckeho prístupu v rámci starostlivosti o ľudí , ktorí majú problémy s užívaním ilegálnych psychoaktívnych látok sú dve roviny: (A) individuálna (medicínska starostlivosť o pacienta) a (B) sociálna (predchádzanie, resp. eliminácia negatívnych dopadov na komunitu ako celok). Je povinnosťou lekára v rozhodovacích procesoch v zdravotníctve uprednostňovať priority a ochranu individuálneho pacienta tam, kde je v kolízii s možnými negatívnymi sociálnymi dopadmi. Typicky napr.: (A) Je nevyhnutné rešpektovať právo pacienta na odmietnutie vyšetrenia krvi na HIV/AIDS napriek tomu, že by to prípadne umožnilo upozorniť jeho aj jeho okolie na zabránenie šírenia infekcie a možným negatívnym dopadom v populácii; (B) Nie je možné nariadiť z ekonomických a sociálnych dôvodov tehotnej žene v prípade zistenia poškodenia plodu interupciu proti jej želaniu; (C) privedené ad absurdum nie je možné odmietnuť prvú pomoc vrahovi z dôvodu, že ťažko škodí iným ľuďom. Zdravotník a lekár bez ohľadu na možné sociálne a ekonomické škody nemá na výber a musí vzhľadom na etiku povolania uprednostniť právo individuálneho pacienta. Odpovede: (A) neodoberie krv na HIV bez/proti súhlasu pacienta, (B) nemôže navodiť umelé prerušenie tehotenstva aj keď sa jedná o poškodený plod proti súhlasu tehotnej ženy, (C) musí poskytnúť prvú pomoc aj vrahovi. Lekár nemá právo porušením práv pacienta predchádzať väčším škodám, ktoré by ten mohol spôsobiť spoločnosti. Lekár nesmie vykonávať eugeniku.

Pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti jednotlivému pacientovi majú preto prioritu jeho individuálne práva pred záujmom spoločnosti, či štátu (napr. NPBD). Na to je iným spôsobom zaviazaný lekár Hippokratovou prísahou, ale je to aj v súlade s našou ústavou.

V prípade kolízie záujmu individuálneho pacienta s konkrétnou úlohou NPBD, či NPPZ, má pre zdravotníka prioritu individuálne právo a rozhodnutie pacienta! Zdravotník ho nesmie porušiť!

Príklad: Ak s tým nesúhlasí, nemôžeme zaočkovať proti jeho vôli proti hepatitíde typu B vnútrožilového užívateľa drog , hoci je vo veľkom riziku infikovania sa vírusom hepatitídy a následne môže nakaziť aj iných ľudí. Napriek tomu, že pravdepodobnosť zdravotníckych komplikácií je minimálna a napriek tomu, že sa jedná sa o jednu z úloh NPBD zameranú na prevenciu negatívnych dopadov užívania drog pre spoločnosť.

Ochrana zákonných, ale aj širších sociálnych noriem spoločnosti pred rušivým správaním jednotlivca je ťažiskovou úlohou prokuratúry, súdov, polície, ale aj sociálnych pracovníkov a pedagógov. V širokom chápaní patria všetky prejavy narúšania týchto noriem pod pojem “sociálnej patológie”.

Toto je základ filozofie prístupu Národného programu boja proti drogám pre oblasť znižovania ponuky po drogách, ale aj pre mnohé úlohy pedagógov (!) v primárne preventívnom úsilí v rámci úloh oblasti znižovania dopytu po drogách. Od takéhoto prístupu sa samozrejme odvíja aj stratégia postupu pri realizácii tejto časti úloh.

Zdravotník nemá pri výkone povolania moralizovať a trestať pacienta. Má byť “non-judgemental”.

Jedným z častých a závažných nedorozumení vo verejnosti je priraďovanie závislosti od drog k sociálno-patologickým javom. Je to chyba, ktorá pretrváva čiastočne z minulosti. Závislosť nie je sociálna patológia. Závislosť nie je zlozvyk, zlý návyk v zmysle morálneho zlyhávania človeka. Závislosť nie je ani vrodenou poruchou osobnosti. Syndróm závislosti od psychoaktívnych látok je medicínska kategória duševnej poruchy chorobného charakteru, ktorá je liečiteľná a vyliečiteľná. A to bez ohľadu na to, či sa jedná o legálnu, alebo ilegálnu návykovú látku. Je na to bohatá vedecká argumentácia a doklady o výsledkoch liečby u státisícov ľudí vo svete.

Musíme prísne oddeľovať užívanie ilegálnych psychoaktívnych látok - drog ( ale v istých situáciách aj legálnych psychoaktívnych látok užívaných ilegálnym spôsobom) od stavu závislosti od týchto látok.

Praktické dôsledky: trestne je možné postihovať ľudí za asociálne prejavy v ich správaní, ale nie za ich zdravotné ťažkosti - tie je možné iba liečiť.